Robiť celých 44 rokov na jednom jedinom oddelení je v dnešnej dobe výnimočný úkaz. Sestra Terézia Šusterová z chirurgického oddelenia Nemocnice AGEL Krompachy vstupuje do svojho 45. roku v službe pacientom. V otvorenom rozhovore pre Spišiakoviny spomína na svoje začiatky, prezrádza, ako zvláda náročné životné osudy, a vysvetľuje, prečo je aj v dobe moderných technológií naj dôležitejší ľudský prístup.
🔥 Najčítanejšie za 24 hodín
Chirurgia si ju získala dynamikou
Viac ako 40 rokov pracujete na jednom jedinom oddelení – na chirurgii. Čím si vás toto oddelenie na začiatku získalo, že ste nikdy nezatúžili po zmene?
Druhého augusta tohto roku začínam už 45. rok na chirurgickom oddelení v Krompachoch. Chirurgia bola jedným z troch oddelení, kde som začínala ako všeobecná zdravotná sestra. A práve toto oddelenie ma oslovilo najviac.
Je to oddelenie, kde je práca veľmi dynamická. Každý deň prináša nové situácie a človek sa neustále učí. Mala som pocit, že práve tu môžem byť pacientom najviac užitočná.
Na chirurgii sa denne stretávate s úrazmi, bolesťou a niekedy aj so smrťou. Ako sa dá po toľkých roch praxe udržať psychická rovnováha?
Nebudem klamať, nie je to vždy jednoduché a ani ľahké. Ani vyše 40 rokov praxe vám nezaručuje, že takéto situácie zvládnete s ľahkosťou. Sú príbehy, na ktoré človek nikdy nezabudne. Postupne sa však naučíte oddeľovať prácu od súkromia, hoci nie vždy sa to úplne dá.
Veľkou oporou mi boli kolegyne, s ktorými sme si vedeli navzájom pomôcť a naďalej si pomáhame. Dôležitá bola aj moja rodina. Doma som našla pokoj, pochopenie a silu pokračovať ďalej. Najväčšou motiváciou však vždy boli pacienti, ktorým sa podarilo pomôcť.
Otcove slová ju sprevádzajú každý deň
Inšpiráciou k tomuto povolaniu bola vaša teta, rehoľná sestra, a po celý život sa riadite krédom vášho otca: „Koľko môžem, toľko pomôžem a ako len viem.“ Ako sa toto posolstvo prejavuje v praxi?
Tieto slová ma sprevádzajú celý život. Môj otec má dnes 86 rokov a hoci už veľa nerozpráva a zdravie mu nedovoľuje pomáhať tak ako kedysi, stále z neho vyžaruje ochota podať pomocnú ruku. Práve jeho životný príklad ma sprevádza každý deň.
Je to pre mňa tichá motivácia robiť svoju prácu s úctou, trpezlivosťou a srdcom. Neustále ma to ženie vpred. Človek neprichádza do nemocnice len s chorobou, ale často aj so strachom a neistotou. Niekedy pomôže viac milé slovo, úsmev alebo povzbudenie ako samotný zdravotnícky výkon.
Rodina musela oželieť mnohé sviatky
Práca na zmeny a víkendy znamená, že rodina zostáva často doma sama. Akú úlohu zohralo zázemie vášho manžela a detí?
Bez podpory mojej rodiny by som túto prácu nemohla robiť toľké roky. Môj manžel, deti a dnes už aj vnučky sa museli zmieriť s tým, že veľa víkendov, sviatkov či rodinných chvíľ som trávila v nemocnici.
Viem, že najmä vnučkám býva niekedy smutno, keď musím ísť do služby a nemôžu u nás zostať na prázdninách alebo prespať tak, ako by si želali. O to krajšie sú chvíle, keď sa vrátim domov a môžeme si spoločný čas naplno užiť. Vždy som vedela, že doma ma čaká rodina, ktorá ma podporovala, chápala a bola mi oporou v každej situácii. Práve ich láska a porozumenie mi dávali silu vykonávať prácu, ktorú mám úprimne rada.
Počítač je len nástroj, v centre je pacient
Čo by ste odkazali mladým ľuďom, ktorí dnes čerstvo nastupujú ako zdravotné sestry do nemocnice?
Odkázala by som im, aby nikdy nestratili ľudskosť. Odbornosť je veľmi dôležitá, ale pacient si najviac zapamätá to, ako sa pri vás cítil. Treba byť trpezlivý, ochotný neustále sa učiť a vážiť si kolegov.
Dnešná doba priniesla do zdravotníctva množstvo modernej techniky a práce s počítačom. Mladá generácia je v tomto veľmi šikovná a zručná, čo je veľkou výhodou. Zároveň by však nemali zabúdať, že počítač je len pracovný nástroj. V centre našej práce je vždy pacient – človek, ktorý potrebuje odbornú starostlivosť, pomoc, povzbudenie a ľudský prístup. Práve starostlivosť o pacienta je podstatou a zmyslom nášho povolania.
