Ahojte, v poslednej dobe trávim pomerne veľa času odpovedaním na správy. Ako správca viacerých facebookových stránok a skupín je to súčasť mojej online rutiny. A hoci sa snažím venovať hlavne našej najväčšej komunite, jedno majú všetky tieto interakcie spoločné – sú dokonalým zrkadlom našej spoločnosti.
🔥 Najčítanejšie za 24 hodín
Aby online komunita fungovala a nestala sa z nej digitálna stoka plná podvodov, potrebuje pravidlá. Keďže nikto z nás nemá kapacitu strážiť diskusie 24/7, máme nastavené prísnejšie filtre. A áno, občas niekomu neschválime príspevok. A vtedy sa začína tá najzaujímavejšia časť mojej práce – správy od používateľov, ktoré sa delia na dve skupiny.
Tá prvá, menšinová, začne správu slovami „Dobrý deň“. Poviem vám, ty kokos, to je dnes taká rarita, že môj pocit sa dá prirovnať k výhre tretej ceny v športe. Títo ľudia ďalej slušne opíšu svoj problém a výsledok? Na 99 % všetko vyriešime. Potom je tu tá druhá, oveľa početnejšia skupina, ktorej správy začínajú priamo: „prečo ste mi neschválili príspevok.“ alebo „žiadam vysvetlenie.“
Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, prečo vlastne máme tieto zvyky?
Malá odbočka do histórie: Prečo vlastne hovoríme „Dobrý deň“?
Pozdrav je jedným z najstarších spoločenských rituálov. Jeho pôvodný zmysel bol geniálne jednoduchý: ukázať, že prichádzam v mieri a nie som hrozba. Podanie pravej ruky signalizovalo, že v nej nedržím zbraň. Sňatie klobúka (pôvodne prilby) ukazovalo, že som zraniteľný a dôverujem vám. A slovný pozdrav, ako naše „Dobrý deň“, bol prianím dobra – gestom, ktoré hovorilo: „uznávam ťa ako ľudskú bytosť a nepredstavujem pre teba nebezpečenstvo.“
Pozdrav je teda otvorením komunikačného kanála. Je to signál rešpektu a uznania existencie toho druhého. A čo sa stane, keď sa zdraviť prestaneme? Spoločnosť sa stane chladnejšou, anonymnejšou a podozrievavejšou. Keď mi niekto napíše správu bez pozdravu, podvedome to vnímam presne tak – ako útok. Ako keby ku mne pristúpil s tasenou zbraňou a nie s otvorenou dlaňou.
A čo tie čarovné slovíčka „Prosím“ a „Ďakujem“?
S týmto úzko súvisí aj ďalšia takmer zabudnutá dvojica. Slovo „prosím“ nie je len prázdna formulka. Jeho zmyslom je premeniť príkaz na prosbu. Keď poviem „Urobte to,“ je to rozkaz. Keď poviem „Prosím, urobte to,“ uznávam, že druhá strana má slobodnú vôľu a ja ju žiadam o láskavosť, nie o povinnosť. Je to prejav úcty k autonómii druhého človeka.
„Ďakujem“ je ešte dôležitejšie. Je to spätná väzba, ktorá hovorí: „Všimol som si tvoju snahu a energiu, a vážim si ju.“ Psychologicky je to obrovský motivátor. Ak niekomu poďakujete, s oveľa väčšou pravdepodobnosťou vám pomôže aj nabudúce. Ak sa nepoďakujete, dávate najavo, že jeho pomoc bola samozrejmosť. A prečo by mal nabudúce pomáhať niekomu, kto si jeho snahu neváži?
Záver: Je to viac než len formalita
Možno je to pre niekoho banalita, ale podľa mňa to dokonale ukazuje, ako sa k sebe správame, keď sa skryjeme za anonymitu obrazovky. Zabúdame, že na druhej strane nesedí robot, ale človek.
A pritom stačí tak málo.
Na začiatok sa pozdraviť, čím signalizujeme mier a rešpekt. Použiť slovo „prosím“, čím uznáme ochotu druhého. A na konci poďakovať, čím tú ochotu oceníme. Nie sú to len prázdne slová. Sú to nástroje, ktoré tisíce rokov držia našu spoločnosť pokope. Skúsme na to občas myslieť.
