Sedím tak pri okne, pozerám na tú našu slovenskú krajinu a v hlave mi beží jediná myšlienka: „Je čas.“ Nie, nemyslím čas na obed, aj keď pri tých cenách v obchodoch je to tiež existenčná otázka. Myslím, že je najvyšší čas zbaliť si svojich päť sliviek, obľúbeného plyšáka a diskrétne opustiť túto krajinu.
Prečo? Lebo Slovensko v roku 2025 je extrémny šport. A ja už nemám na permanentku.
Level 1: Národný program „Požičaj si a nevracaj“
Kedysi sa hovorilo „zlaté slovenské ručičky“. Dnes by sa to malo premenovať na „rýchle slovenské ručičky“. Ráno vyvenčíš psa, a kým sa otočíš po vrecúško, už si nie si istý, či ten Dunčo, čo sa k tebe vrátil, je naozaj tvoj. Alebo len lacnejšia verzia z čínskeho trhu. Ten pravý sa už možno nikdy nevráti. Ktovie, možno pochopil skôr ako ja, že je čas odísť, a teraz si žije lepší život v Rakúsku. Stále čakám, kedy pošle aspoň pohľadnicu. Alebo skončil na panvici ?
A to nehovorím o ovciach. To je už národná tragédia. Základná surovina pre náš národný poklad – bryndzové halušky – mizne z lúk rýchlejšie ako dobrá nálada v pondelok ráno. Dnes ti ukradnú ovcu, zajtra ti z taniera zmiznú halušky a pozajtra sa zobudíš a zistíš, že ti niekto ukradol spomienku na to, ako chutili.
A keď ti práve nekradnú faunu, kradnú ti myšlienky. Napíšeš vtipný status na Facebook. O päť minút ho má tvoj kolega na profile aj s tvojimi gramatickými chybami. Vlastne by si mu mal poďakovať, že ich neopravil, aspoň máš dôkaz.
Level 2: Vzťahová apokalypsa
Pamätáš si na romantické filmy? Tak na Slovensku sa momentálne premieta skôr dokument o živote amišov, akurát namiesto modlenia všetci pozerajú do mobilov. (Pre neznalých: Amiši sú tá známa komunita v USA, ktorá odmieta moderné technológie ako autá či elektrinu a žije štýlom 18. storočia. V podstate offline verzia ľudstva.) A ako to vyzerá v praxi?
Chlap sa nevenuje žene: Lebo musí sledovať výsledky anglickej ligy, tutoriály na opravu kvapkajúceho kohútika (ktorý aj tak neopraví) a videá o tom, ako prežiť v divočine, zatiaľ čo sedí na gauči.
Žena sa nevenuje chlapovi: Lebo musí sledovať pätnásť influenceriek, ktoré ju presviedčajú, že jej život bude dokonalý, ak si kúpi presne tú istú béžovú šálku na kávu, ktorú má ona.
Rodičia sa nevenujú deťom: Deti vychováva YouTube. Prvé slovo dieťaťa už nie je „mama“ alebo „tata“, ale „lajk end sabskrajb“. Rodičia sú potom v šoku, keď im dieťa na narodeniny nedá kresbičku, ale pošle link na unboxing svojich darčekov.
Level 3: Olympijské disciplíny – Závisť a Ohováranie
Na Slovensku nepotrebujeme olympiádu. My ju máme každý deň. Hlavné disciplíny: skok do reči, štafetový beh v ohováraní a hod kameňom ako prvý.
Najčítanejšie za 24 hodín
Kúpiš si novú kosačku. Do večera celá ulica vie, že si určite predal obličku, si napojený na kolumbijský kartel, alebo si vyhral v lotérii, ale nikomu si to nepovedal, ty jeden sebec! Úspech sa tu neodpúšťa. Je to ako prísť na stretnutie anorektičiek s trojposchodovou tortou. Proste sa to nerobí.
💙 Podporte nás a pomôžte nám tvoriť správy nielen zo Spiša
Aj malý príspevok cez Google Pay nám pomáha tvoriť nezávislý regionálny obsah
🔵 Podporiť Spišiakoviny🎁 Predplatitelia získajú aj exkluzívny obsah a týždenný e-mailový prehľad.
Level 4: Ekonomika „Zaplať a plač“
Kedysi bola drahota. Dnes je tu „drahota Pro Max Plus“. Ideš do obchodu po rožky a maslo a máš pocit, že si kupuješ malý pozemok na Mesiaci. Cena kávy v meste sa blíži k cene, za ktorú tvoji rodičia kúpili trojizbový byt. Každý nákup je ako strategická hra – čo obetovať, aby si prežil do ďalšej výplaty? Chlieb, alebo dôstojnosť?
Takže, mám zbalené.
Záver, alebo vlastne začiatok?
A presne tu, nad tým úbohým zbaleným košíkom, prichádza tá hamletovská otázka: Utiecť, či neutiecť? Zbaliť si tých pár zvyšných sliviek a hľadať krajinu, kde sa psy nekradnú a ľudia si úprimne pochvália novú kosačku? Alebo zostať a bojovať?
Znie to hrdinsky, však? Zostať a zmeniť veci! Ale čo to reálne znamená? Že mám začať organizovať kurzy venovania sa partnerom? Viesť semináre na tému „Ako neohovoriť suseda, aj keď si kúpil o tri solárne panely viac ako ty“? Alebo založiť nadáciu na záchranu posledných neukradnutých oviec?
Znie to ako práca na plný úväzok. A neplatená.
Možno je ten útek len zbabelosť. A možno je to najrozumnejšie, čo môže človek urobiť. Alebo je tu ešte tretia možnosť. Možno tým najväčším protestom nie je odísť, ale zostať a žiť tak, ako by to tu podľa teba malo vyzerať. Slušne, s úsmevom a s kosačkou, na ktorú si hrdý, aj keby ti ju mali všetci závidieť.
Ktovie. Toľko premýšľania je celkom únavné. Takže zatiaľ asi platí plán A.
Neviem ešte presne, kam idem. Možno len do vedľajšej dediny, vraj tam majú lacnejšiu horalku a psy tam ešte poznajú svojich majiteľov. Zatiaľ.
Ale jedno viem isto. Ak sa ma niekto spýta, prečo odchádzam, len mu pošlem link na tento článok. Teda, ak mi ho medzitým niekto neukradne a nevydá za svoj.
Držte palce. A hlavne mi to nezáviďte. Aspoň nie nahlas.