Záhada Kráľovstva Spojených Koreňov
(Text, ktorý nasleduje, je fiktívny príbeh. Akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami, organizáciami alebo udalosťami je čisto náhodná a nezamýšľaná.)
🔥 Najčítanejšie za 24 hodín
Kde bolo, tam bolo, za horami-dolami, existovalo jedno tiché a hrdé kráľovstvo. Nebolo to kráľovstvo ľudí, ale stromov, a volalo sa Kráľovstvo Spojených Koreňov. Každý strom v ňom bol prepojený s ostatnými sieťou neviditeľných korienkov.
Príchod Ohnivého Draka
Jedného dňa však do kráľovstva priletel na krídlach temného vetra zo severu Ohnivý Drak. Bol vymenovaný za nového správcu. A krátko na to sa kráľovstvom začal šíriť nepokoj.
Z hlbín lesa sa ozval tichý, naliehavý šepot. Niektoré stromy začali tvrdiť, že drak hovorí len jazykom kriku a ohňa. Že jeho dych je plný jedovatých plamienkov, ktoré pália listy, sušia miazgu a plnia vzduch dusivým dymom strachu.
Tento šepot bol čoraz silnejší, až sa z neho stalo volanie o pomoc, ktoré sa nieslo za hory. Dorazilo k Princovi z Údolia Slobodných Slov, o ktorom sa hovorilo, že jeho poslaním je hľadať pravdu a dať hlas tým, ktorí ho nemajú.
Dve strany príbehu
Princ, verný svojej povesti, volanie začul. Ale bol múdry. Vedel, že každý príbeh má najmenej dve strany a že aj ten najkrajší šepot môže byť klamlivý.
Preto okamžite vyslal do kráľovstva svojich poslov. Ich úloha nebola obviniť draka, ale pýtať sa. Pýtať sa všetkých. Prišli k drakovi a spýtali sa: „Vznešený Drak, prečo sa lesom šíri šepot, že sužuješ toto kráľovstvo?“ A potom išli k stromom a spýtali sa: „Urodzené stromy, váš šepot je silný. Čo presne sa tu deje? Aké máte dôkazy?“ Princ chcel teda počuť obe strany, aby mohol spravodlivo posúdiť, kde je pravda.
Keď sa drak dozvedel, že sa poslovia vypytujú, zúrivo zareval. Jeho hnev bol strašný. „KTO?! Kto volal princa? Kto šíri tieto lži a narúša môj pokoj?!“
A vtedy sa to stalo.
Záhada stratených svedkov
Dračí hnev, spojený s priamymi otázkami princových poslov, bol pre stromy priveľa. Zmocnila sa ich panika. Ich spoločné korene, ktoré len včera zúfalo volali o pomoc, teraz v strachu posielali úplne iný signál.
Jediné, na čo mysleli, bola ich vlastná kôra. Čo ak im Princ neuverí? Čo ak sa drak nahnevá ešte viac?
Začali sa pretekať v tom, kto bude vyzerať nevinnejšie. Jeden strom sa začal triasť tak silno, až mu opadalo lístie, akoby sa drakovi klonial. Druhý sa pokúsil svojím šušťaním napodobniť dračí rev, aby ukázal svoju lojalitu.
Keď sa princovi poslovia vrátili k stromom po odpovede na svoje otázky, stalo sa niečo nečakané. Jeden strom sa nervózne zasmial: „Šepot? Aký šepot? My sme len spievali od radosti!“ Druhý sa pridal: „Dym? Ach, to je len ranná hmla.“ Tretí napokon šephol: „Ten Najstarší Strom? Viete, jemu už preskakuje. My pána draka vlastne obdivujeme. Je taký… silný.“
Harmonické spoločenstvo sa roztrieštilo na tisíc osamelých, vystrašených stromov. Následne, v panike, všetci tvrdili presný opak toho, čo volali včera. Na Princa a jeho poslov tak pozerali ako na hrozbu.
Princ sa zamyslel. Pozrel sa na pôvodnú sťažnosť a potom na správu svojich poslov. Preto nemohol pomôcť kráľovstvu, ktoré nevedelo, či je obeťou, alebo klamárom. Rovnako nemohol odsúdiť draka, keď proti nemu zrazu nestálo jediné svedectvo – len hmla a strach.
Už nebolo viac čo zisťovať. Princovi poslovia sa pobrali späť do Údolia Slobodných Slov. A do kráľovstva sa už nikdy nevrátili.
Ticho
V Kráľovstve Spojených Koreňov napokon zavládlo ticho. Drak tam zostal. Alebo možno nie. Koniec koncov, možno to bol naozaj len zlý sen, ktorý si stromy vymysleli. Kto vie?
Ktovie, či Princ ešte niekedy uverí volaniu o pomoc z toho lesa.
Odvtedy sa v kráľovstve už nešepká. Všetky stromy sa len ticho usmievajú.
Je to zvláštny, meravý úsmev, ktorý im vôbec nesedí. Skláňajú sa vo vetre, aj keď žiadny nefúka. A keď sa ich niekto opýta, ako sa majú, všetky naraz, jedným plechovým, zborovým hlasom odpovedia:
„V-š-e-t-k-o… j-e… v… n-a-j-l-e-p-š-o-m… p-o-r-i-a-d-k-u.“
A nikto. Nikdy. Sa už nedozvedel, čo z toho bola pravda.
