Bežať 45 kilometrov s prevýšením 2000 metrov predstavuje extrém pre každého. Pre diabetika 1. typu je to však logistická šachová partia. Barbora Uličná sa postavila na štart ALS behu vo Svite a dokázala, že limity často existujú len v našej hlave. V rozhovore nám prezradila, ako zvláda ultra maratón s inzulínovou pumpou a čo jej na trati „zachránilo život“.
🔥 Najčítanejšie za 24 hodín
Život s pumpou a chuť na výzvy
Barbora, na úvod dôležitá otázka pre kontext – s akým typom diabetu bojuješ a ako funguješ počas športu?
Mám DM1 od trinástich rokov. Približne rok po zistení som prešla z pier na inzulínovú pumpu. Tá mi podľa môjho názoru zjednodušuje život. Športujem od detstva, takže som sa nechcela obmedzovať. Radšej sa učím, ako s diabetom fungovať a zároveň robiť to, čo ma baví.
Behávaš pravidelne, alebo si skôr ten typ, čo jednoducho vyhľadáva veľké výzvy?
Výzvy mám rada. Jednu z mojich prvých tatranských túr som absolvovala už ako trojročná. Systematicky a pravidelne behávam posledný rok a pol, kedy som naplno objavila čaro trailového behu.
Prečo tvoja voľba padla práve na ALS beh vo Svite?
Keď som mala 6 rokov, presťahovali sme sa z Tatier do Svitu. Vyrastala som tam. Raz som si len tak zabehla 32 km a rodina sa ma pýtala, či nabudúce pôjdem maratón. Vtedy mi to začalo behať po rozume. Klasický cestný maratón ma nelákal, hľadala som trail v prírode. Tento rok organizátori pripravili už 10. ročník ALS behu. Voľba bola jasná: 44,5 km v kopcoch „za domom“ a pre dobrú vec.
Strategická príprava pred štartom
Ako vyzerá tvoj manažment inzulínu a stravy tesne pred takýmto štartom?
Snažila som sa udržiavať dobré hodnoty a zásobovať telo energiou. Hodinu pred pretekom som zjedla výdatné raňajky – grécky jogurt s ovsenými vločkami, orechami, banánom a dala som si espresso. Tesne pred behom som odpojila pumpu. Vtedy začalo moje telo samostatne spracovávať sacharidy.
Spoliehala si sa počas behu na technológiu alebo skôr na vlastné pocity?
Mala som senzor a priebežne som kontrolovala glykémiu, no väčšinu preteku som išla na pocit. Podľa toho, čo moje telo „pálilo“, som dopĺňala malé dávky sacharidov.
Zasiahla ťa na trati nejaká vážna kríza?
Posledných 10 kilometrov sa mi behalo ťažšie, cítila som únavu nôh a celkové vyčerpanie. Vtedy už cukor stúpal. Do inzulínovej pumpy som zadala glykémiu a „chytrý“ program mi vyrátal korekčnú dávku, ktorú mi prístroj podal. Spomalila som a zvyšok preteku som prevažne kráčala.
Čo zachraňuje život v kopcoch
Čo ti na občerstvovačkách reálne pomohlo udržať sa na nohách?
Na každej zo štyroch staníc som si dala niečo malé, napríklad 1,5 dcl kofoly a chlieb s masťou. Okrem toho som niesla energetické gély a tyčinky pre prípad hypoglykémie. Jeden gél som využila pred najvýraznejším stúpaním, keďže trať mala celkovo asi 2000 výškových metrov.
Predstavuje podľa teba cukrovka pri extrémnych športoch limit?
Každý šport je pre diabetika výzvou. Musíme sledovať reakcie tela a v malých krôčikoch skúšať zmeny. Podstatná je postupnosť. Netreba predbiehať proces, dôležité je mať zo športu radosť. Keď doladím detaily, v budúcnosti posuniem laťku ešte vyššie.
Aký pocit ťa zaplavil v cieli?
Celý beh som si veľmi užila, miestami som dokonca zabudla, že mám nejaký diabetes. Keď som dobehla, ani som si poriadne neuvedomila veľkosť svojho výkonu. Chcela som si iba sadnúť a dať si langoš. To pravé uvedomenie prišlo až po pár dňoch.
Čo by si odkázala ostatným diabetikom, ktorí sa boja začať so športom?
Športujte! Nemusia to byť hneď veľké výkony. Aj prechádzky v prírode s blízkymi pomôžu vašim glykémiam a zlepšia vám náladu.
Redakčný dovetok: Hranice sú len v hlave
Príbeh Barbory Uličnej nie je len o behu alebo o diagnóze. Je to priama odpoveď na všetky naše „nedá sa“, „nemám čas“ alebo „dnes sa mi nechce“. Ak dokáže človek so systémom na dávkovanie inzulínu na tele zvládnuť 45 kilometrov v drsnom horskom teréne a ešte sa pri tom usmievať, potom je väčšina našich prekážok skutočne len ilúziou.
Barbora nám ukázala, že diagnóza nemusí byť konečnou stanicou, ale skôr iným nastavením pravidiel hry. Jej víťazstvo vo Svite nebolo o čase v cieľovej listine, ale o odvahe postaviť sa na štart a o vnútornej disciplíne, ktorú si my, zdraví ľudia, vieme len ťažko predstaviť.
Keď nabudúce pocítite, že je nejaká prekážka vo vašom živote neprekonateľná, spomeňte si na Barboru v kopcoch nad Svitom. Na to, že s pevnou vôľou a trochou prípravy sa dajú pokoriť aj tie najstrmšie hrebene – či už tie skutočné, alebo tie v našom vnútri.
Výzva na podporu
Tento rozhovor sme pripravili, aby sme ukázali, že na Spiši žijú nezlomní ľudia. Naša práca otvára dôležité témy a pomáha nám pracovať efektívnejšie. Ak sa vám náš obsah páči, podporte nás:
- Čítajte nás bez reklám a zistite viac o ľuďoch z vášho okolia: Bez reklám – Spišiakoviny
- Pozvite nás na kávu a prispejte na nákup techniky cez transparentný účet: Podpora – Spišiakoviny
